Rozhovor s lucushade: Fotografovanie ma ženie von

Odjakživa ma fascinujú ľudia, ktorí vidia svet ako rozprávkové miesto a majú toľko fantázie, že jej silu nezastaví ani dospelosť. Jednou z nich je bez pochyby moja kamarátka a blogerka lucushade. Kvôli fotkám dokáže vstať za tmy, aby zachytila prvé slnečné lúče. Fotografie z jej bytu vyzerajú akoby žila v krajine zázrakov a bez problémov jej uveríte všetky jej premeny, či už sa stane vílou, indiánkou alebo romantickou princeznou. Jej trefné komentáre, humor a havranie vlasy z nej robia novodobú hrdinku. Aspoň pre mňa ňou vždy bude. 

Prečítajte si rozhovor, kde o sebe prezradila viac:


Tvoj instagramový účet a tvoj blog je vždy plný pozitívnych myšlienok a nádherných fotografií. Kde nachádzaš inšpiráciu k svojím príspevkom?

Najväčšou inšpiráciou je pre mňa bežný život - ľudia, s ktorými sa rozprávam, knihy ktoré čítam, príbehy, o ktorých sa dopočujem... Musím sa priznať, že za svoju „pozitivitu“ nemôžem. Nevybudovala som si ju. Z väčšej časti som osobnostne sangvinik a sangvinici sú večné deti. Raz som o nich čítala definíciu, ktorá veľa vystihuje. Zacitujem Ti ju: "Sangvinik sa houpe na hvězdičce a domů přináší měsíční svit ve džbánku. Sangvinik miluje pohádky v živote a chce žít šťastne až do smrti." Pre mňa je to niečo, s čím si nedokážem pomôcť. Tam, kde ľudia vidia zrúcaninu zarastenú burinou, ja vidím tajomný dom a zakliatu princeznú.

V čom ťa tak fascinuje fotografia?

Je pre mňa možnosťou zachytiť krásu. Ukázať, že každý človek je výnimočný a stojí za to, aby sme mu venovali pozornosť. Že aj najobyčajnejšie veci môžu byť pôvabné. Na fotke môžem zachytiť okamih, ktorý sa už nikdy nezopakuje a zastaviť čas. No hlavne ma fotografovanie ženie von, aby som na vlastné oči videla východ slnka, búrku, svetlo presvitajúce cez listy stromov... Vnímať ich cez objektív a sústrediť sa tak IBA na ne je niečo neopakovateľné.

Prečo si si založila blog? 

Vždy som niečo kreslila, písala, šila... musela som niečo tvoriť. Blog je priestor, na ktorom len pokračujem. Môžem v ňom odkladať svoje myšlienky aj fotky. Môžem im dávať význam, deliť sa o ne s inými, no hlavne zachovať si ich. Pretože keď som fotila do zásuvky (na hard disk), tak som sa k nim nikdy nevracala a myšlienky tiež odvial čas. 

Ak si dobre pamätám, vyhrala si už nejaké foto súťaže...

Týmto by som sa nechválila :D Vyhrala som len dve súťaže mestskej časti, v ktorých sa zúčastnilo 20 detí a päť dôchodcov. To sa nedá považovať za konkurenciu. Tiež som absolútne nesúťaživý typ, a ak mám s niekým „bojovať“, radšej sa tomu vyhnem. Chcem robiť veci hlavne pre radosť. Sangvinik, chápeš. 

No ak mi niekto pošle správu alebo koment, že sa mu niektorá fotka/myšlienka, páčila, nabije ma to neskutočnou energiou. Som schopná tešiť sa z jednej vety aj dva dni a keď si tú pochvalu prečítam, vždy sa mi chce vyštartovať a rýchlo, rýchlo urobiť niečo ďalšie! 

Čo fotíš najradšej?

V minulosti to bola hlavne príroda. Stále je. No v poslednom čase sa neviem nabažiť ľudí. Snových portrétov. Detailov. Emócií, ktoré vyžarujú. Na ich fotenie mám málo príležitostí (aj odvahy), no milujem sa na portrétové fotky pozerať a premýšľať, ako to robia, že to robia tak dobre.

Je ťažké fotiť samú seba alebo je to tá jednoduchšia tvorba?

Fotiť samú seba je pre mňa „z núdze cnosť“.  To si tak uvedomím, že mám voľný čas, svetlo, priestor, istotu, že sa nikto nepozerá, chuť fotografovať a nápad. Vo chvíľach, keď sa tieto okolnosti zrazu spoja, som väčšinou jediný „model“ po ruke. Tak preto. :)

Určite je ale jednoduchšie fotiť samú seba, než sa nechať fotiť inými. Vtedy som neuvoľnená a na fotkách je to vidno. Preto je náročné fotiť portréty. Ľudia sa musia uvoľniť. Najlepšie sa fotia malé deti, ktoré to EŠTE nevnímajú a starí ľudia, ktorí to UŽ nevnímajú. Všetko medzitým chce veľa času a trpezlivosti. Aj krásny človek, ak je neuvoľnený, vyzerá na fotkách zle.

 Máš už vopred premyslené akú fotku chceš vytvoriť?

Mám predstavu viac o atmosfére, než o póze. Či tá fotka bude zasnená, nežná, rozosmiata, energická... Veľa inšpirácie nachádzam u Anette Pehrsson. Jej fotky sú pre mňa neprekonateľné. Na prvý pohľad vyzerajú obyčajne, ako náhodné cvaknutia. No keď sa na ne pozrieš pozorne, každá má úplne jedinečnú atmosféru. Neviem sa ich nabažiť! 

Pôsobíš vždy veľmi pozitívnym dojmom, je niečo čo ťa oberá o energiu?

Samozrejme. Sú to situácie, v ktorých sa prejaví nespravodlivosť - keď vidím krivdu a nemôžem s ňou nič urobiť. Neskutočne ma oberá o energiu bezmocnosť. Smutné veci, ktoré nedokážem zmeniť. Ľudí, ktorým nemám ako pomôcť. O energiu ma oberajú aj prírodopisné seriály! Ak jedno zviera zje iné, je mi strašne ľúto toho zjedeného. Ak ho nezje, trápi ma, že to prvé ostalo hladné. Bolia ma bolesti iných a viem sa pre ne rozplakať.

Viem byť veľmi smutná, no našťastie neviem byť smutná pridlho. Vždy sa dostanem do bodu, v ktorom viac smútku nezvládnem. Vtedy akoby sa niečo zlomilo, mávnem rukou a odídem sa znovu „hojdať na hviezdičke“ :) Asi obranná reakcia organizmu, pretože nešťastná by som nedokázala žiť. 

Kam si v takých chvíľach chodíš dobíjať baterky?

Na  miesta, ktoré poznám od detstva – do lesa, do vinohradov. Mám tam obľúbené miesta s krásnymi výhľadmi, kam nechodí veľa ľudí. Byť na nich celkom sama, vidieť srnky, bažanty, počúvať vtáky, sledovať východ slnka, prvé zakikiríkanie kohúta... Pozorovať ako sa v domoch dolu rozsvecujú prvé okná, ako sa noc mení na deň... Môžem mať akékoľvek starosti, no z prírody sa vždy vrátim s pocitom, že sa zmenšili. Že tam, v lese je celkom iný svet, že som v ňom šťastná a že sa do neho môžem kedykoľvek vrátiť. Tak načo sa príliš trápiť hlúposťami, čo aj tak nakoniec zmiznú? Príroda je pre mňa zdroj všetkého.
A tiež nesmiem vynechať vieru. Verím, že tu nie sme náhodou. Že dokonalosť tohto sveta nevznikla len tak, že za všetkým tým presným nastavením a fascinujúcimi detailami je inteligentný Stvoriteľ. Keď to človek začne skúmať a presvedčí sa (a tým myslím skutočne sa presvedčí, na základe dôkazov), tak sa pre neho viera stane najpevnejšími koreňmi. Hore nad zemou môže zúriť búrka a ohýbať ma, no ten základ, korene sú v bezpečí a dávajú mi silu.

Viem, že veľmi rada čítaš, aké sú tvoje obľúbené knihy?

Tak toto bude asi pre ľudí, čo ma príliš nepoznajú prekvapením. Milujem detektívky! 

Nemám rada tie, v ktorých je krv a násilie. Oceňujem skôr napätie, inteligentný humor a vykreslenie osobností. Mám rada knihy Jørna Liera Horsta, ktorý pracoval ako skutočný vyšetrovateľ a  je to vidno – človek má pri čítaní pocit, že spolupracuje so skutočným týmom a dozvie sa veľa zaujímavého o bežnej práci skutočných vyšetrovateľov.

Milujem knihy Michaela Connellyho, ktorý vytvoril neskutočne charizmatického Harryho Boscha. Veľká časť knihy odhaľuje aj jeho vnútorný svet. Ukazuje ako sa borí s krivdami, nešťastnými vzťahmi, s neférovosťou sveta. Ako sa musí denno denne rozhodovať, či ostať „rovný“ alebo sa nechá prevalcovať okolím aj vlastnými smútkami. Harry je CHLAP! Skutočná láska a knihy o ňom odporúčam všetkými dvadsiatimi! 

A určite musím spomenúť aj Roberta van Gulika, ktorý písal detektívky z historickej Číny. Bol špecialistom na Čínu a je neuveriteľné, ako dokázal spojiť napätie s obrovským množstvom historických faktov, humorom, prekvapivými závermi... Pri jeho knihách mám pocit, že sa tých ľudí môžem dotknúť, že v tých mestách môžem chodiť. Jeho knihy sa čítajú na jeden dych a nepoznám človeka, ktorý by z nich nebol nadšený. 

A ak mám načrieť mimo detektívneho súdka, mám rada knihy od Tolstoja alebo Trygve Gulbranssen. Milujem knihy o umení. Najradšej s veľkými reprodukciami a opismi životov konkrétnych maliarov. Pri nich viem neskutočne zrelaxovať. Len tak listovať, kochať sa tou krásou a predstavovať si akí boli ľudia, ktorí ju dokázali vytvoriť... 

Zverejnené fotografie s láskavým dovolením @lucushade