Aký je to pocit písať knihu?

Venovať sa tomu, čo nás baví je obohacujúce. Niekto vie maľovať, iný nádherne spievať, hrať na klavíri alebo jednoducho piecť tie najchutnejšie koláče.
Každý máme aspoň malú štipku talentu, ktorú je možné rozvíjať a čo je úžasné, tieto činnosti nás robia spokojnejšími.

Áno, aj v mojom okolí sú ľudia, ktorí robia iba to, čo je nevyhnutné. Musia predsa chodiť do práce, postarať sa o domácnosť, deti a na ostatné im už neostáva energia. Sú frustrovaní a majú pocit, že ich život je kolotoč, z ktorého sa nedá vystúpiť. Ale viete čo ... nie je to o tom koľko máme povinností. Často som prekvapená, že medzi tými najviac zaneprázdnenými ľuďmi nájdem tých, ktorí majú čas sa aspoň na malú chvíľu počas týždňa venovať svojim koníčkom. Niektorí chodia plávať, behať, vyfarbujú omaľovánky alebo fotografujú. Hoci majú nabitý program, nezaťažujú druhých svojím ťažkým údelom. Jednoducho urobia všetko čo môžu a potom si doprajú odpočinok a relax pri činnosti, ktorá ich napĺňa a nepokladajú to za premrhaný čas. Práve naopak.
Vďaka tomu pôsobia na druhých vyrovnane, príjemne a veselšie. A to je ten dôvod prečo som začala s písaním knihy. No dobre, úprimne :D Veľmi zavážilo, aj to, že to bol vždy môj sen, no zároveň je to skvelý spôsob ako utiecť každodennej realite.

Som neskutočne rada, že máme tú schopnosť vytvárať si v hlave vlastné svety.

To nám umožňuje nielen vyrábať nové stroje, stavať budovy a celé mestá, ale

dostať svoju abstraktnú predstavu na plátno ako obraz alebo na stránky kníh. 

Od mala som vedela stráviť celý deň čítaním. Tým som si živila predstavivosť 

a fantáziu. Mohla som si poletovať nad krajinou nekrajinou, žiť na zámku, 

pod hladinou mora alebo riešiť tie najväčšie záhady a zločiny spolu s vyšetrovateľmi 

v mestách, ktoré som poznala iba z počutia. 

A dnes, po toľkých rokoch píšem vlastnú knihu. 

Aký je to pocit?

V mnohých ohľadoch zvláštny. Často stačí, že napíšem zopár nových riadkov, 

rozviniem predošlú zápletku, vymyslím novú postavu alebo zvrat v deji

a taká maličkosť mi stačí, aby som bola na seba aspoň na chvíľu hrdá.

Je to podobné, ako keď vo fitku zodvihneme ťažšie závažie alebo odbehnete 

o kilometer viac než obvykle. No inokedy je to aj psychicky náročné.

Nikdy by som nepovedala, že sa tak dokážem pripútať k vymysleným postavám. 

Plačem s nimi, cítim ich sklamanie, aj to ako sa trápia, ako sa zamilovávajú

a aj to, keď majú strach. Zo začiatku som si myslela, že bude pre mňa jednoduché 

postavy oživiť a potom ich nechať zomrieť, ale čím dlhšie píšem,

 tým je tá predstava ťažšia.

Veľa známych sa ma pýta či mám v hlave osnovu a termín, kedy knihu dokončím.

Je to zvláštne, ale na začiatku písania som mala vymyslenú iba jednu postavu a

obdobie v akom bude žiť. Všetko ostatné som tvorila až počas písania a mám to tak doteraz.

Niekedy som sama prekvapená kam dej postupuje a aké situácie zrazu musia postavy riešiť.

Teda v podstate ich riešim ja, že áno :)

Sú dni, kedy mám v hlave plno nápadov a neviem zaspať kým ich nedám na papier

 a inokedy si potrebujem od písania oddýchnuť a zabudnúť.

Ale vždy príde nový impulz. Niekedy iba nevinnou otázkou od kamarátky: 

"Ako pokračuje kniha?" a ja si uvedomím ako mi písanie chýba.

Momentálne mám znova tvorivé obdobie a náladu písať, čo je ideálne pretože

o tri dni cestujem na východ Slovenska k svokrovcom, kde sa mi píše najlepšie.

Snáď sa zas posuniem o riadny kus dopredu a žiadnu postavu pri tom neskántrim. 

Si tvor, tak tvor!